…Dostal som sa stavu ze stracam rec…odrazu zo mna vychadzaju zmetene, pokrutene a popletene slova a ja si ochromeny, s hrozou uvedomujem ako sa zo slov vytraca poriadok.
Najprv mi zmeravela ruka, ktorou som pisal, potom rameno a prava noha. lavu stranu to nezasiahlo; bolo to akoby obe polovice tela predelovala neviditelna linia. ochrnutie vsak nebolo celkove. S namahou som dokazal pohybovat udmi, ale nie tak akoby som chcel so zvycajnou samozrejmostou.
Nahla strata vyvolala hrozu, ktora sa mi zatala hlboko dovnutra. Bolo mi akoby som stratil seba sameho. Nedokazal som tvorit cele vety. Neslo o neschopnost myslenia ale hovorenia. Vedel som co chcem povedat, ale slova, ktoore mali vytvorit plnohodnotnu vetu neprichadzali.
Neslo to, niezeby som nedokazal uchopit jasnu a usporiadanu myslienku, alebo som mal zahmleneho ducha. Skor to bolo tak, akoby sa mi vymykali vhodne slova a ich usporiadanie – akoby mi vyklzali z ducha-takze som z nich nedokazal zostavit nic, len ich vykoktat ako jednotlive slovicka. Bola to strasna skusenost bezmocnosti. Nemoct sa spolahnut sam na seba.
Stava sa bezne, ze niekomu vypadne slovo, lenze tento vypadok je sucastou upokojuceho poznania, ze caskoro vrati, ze ide o kratkodobu slabost a nie je dovod na paniku.
Toto je ine citim bezmocny strach, ze mnoho mojich slov by mohlo naveky odplavit, nezvratne zmiznut, utopit sa v temnote bezmocnosti, ze by to nebola len momentalna neschopnost, ale vecna strata.
…volne z knihy Pascal Mercier :Vaha Slov v preklade Marie Vargovej
Loading...