NA POČIATKU BOLA CESTA…
Putovanie je svedectvom viery, vyjadrením pokory a askézy. Putovať znamená zrieknúť sa, vytrhnúť z civilizácie. Chôdza je vyjadrením potreby premeny: odísť, odpútať sa. Opustenie je podmienkou nachádzania, znovu objavenia. Pútnik (peregrinus lat.- cudzi
nec, vyhnanec) opúšťa domov, bezpečie, stabilitu.
Potreba putovať vyjadruje potrebu zmeny nastavenia fungovania. Putovaním prekračujeme hranice chronicity. Ak blúdiš, alebo si uviazol, putovanie vytvára “materiál” pre znovu usporiadanie seba. Nástrojom usporiadania je celodenná, zdanlivo bezcieľna chôdza, blúdenie (gyrovague gr. – blúdenie v kruhu) s modlitbou na perách.
Putovanie znamená neustále lúčenie: s chodníkom, potokom, horským hrebeňom, útulňou… Letmé ohliadnutie a cesta vpred! Po dvoch- troch dňoch putovania sa únava stáva našou súčasťou. Únava očisťuje, odstraňuje pýchu. Pozornosť pútnika sa z hlavy presúva na chodidlá. Únava dáva slovám úprimnosť, odstraňuje civilizačné nánosy. Dáva rozhádzanemu telu a mysli uzdravujúcu silu.
Pútnik je oproti “výletníkom” rozpoznateľný svojim zjavom. Je najchudobnejší z chudobných: zarastený, špinavý, spustnutý s tajomným svitom v očiach. Očistený vďaka utrpeniu putovania.
Loading...
2 comments for “chôdza a putovanie”