Chôdza nie je šport. Chôdza je umenie, kým šport predstavuje vedecké ponímanie reality. Pri športe dosahujeme výsledky, pracujeme na technike. Postupujeme podľa vopred daných pravidiel: postura, pohyb, stereotyp, záťaž a technika prevedenia. Smerujeme ku konkrétnemu výsledku. Ak chcem výsledok musím podať výkon.
Šport má svojich víťazov a svojich porazených. Na väčšiu či menšiu chvíľu šťastných a frustrovaných. Pri chôdzi toto delenie chýba. Chôdza svojim endorfínom dáva zvíťaziť všetkým. Bez rizika adrenalínového pretlaku. Chôdza je zábava. Nie je o výsledkoch ani číslach. Keď sa stretnú dvaja športovci hovoria o výkone: čase, vzdialenosti, rýchlosti… . Pri stretnutí chodcov je v popredí rozhovorov CESTA. Ktorou cestou ísť? Ako nezablúdiť? Čo treba vidieť. Aké značky si treba všímať, aké výhľady si netreba dať ujsť.
Šport je obrovská mediálna šou, určená pre davy konzumentov, značiek a obrazov. Kráľovstvo peňazí, kradnúcim športovcom dušu, a medicíny, ktorá z nich vytvára umelých robotov.[1] V poslednom období zaznamenávame prenikanie výkonu do chôdze. Treking. Nechoďme do extrému. Nemusíme. Ak chcete výraznejšie zrýchliť, nekráčajte: jazdite, lietajte, behajte. Ak chcete spomaliť a zvnútorniť sa: kráčajte.
[1] Gros F. Marcher, une philosophie. Carnets Nord, Paris, 2009.
Loading...
2 comments for “Chôdza a šport”